Mackovia
Naša Barborka má známych, ktorí majú také búdky. Podotýkam búdky, nie kadibúdky, alebo keď, tak mackobúdky. Minulý týždeň nám Barborka odkázala, že by sme v utorok mohli ísť pozorovať medvede, a tak sme hrdinsky prikývli. V deň „D“ sme však zo štyroch ostali len ja a Barborka. Anička nestíhala a Green „údajne pracoval“ 😉 Keď Barborka prišla po mňa, neisto som sa jej pýtal čo so sebou, jedlo, vodu, aké oblečenie…? Predsa len je to iná akcia, ako nejaký výstup. Nakoniec sa ukázalo, že mackobúdky sú dobre utesnené kvôli pachom, a tak v nich je teplo, a keďže sa v nich na mackov nejaký čas čaká, nejaký čas pozoruje, a taktiež sa nejaký čas čaká, kým odídu, tak voda by sa určite zišla. Tú sme však so sebou nebrali, veď načo… Cestou Barborka rozprávala, ako si z nej kolegovia z práce robili srandu, a ako dramatizovali príchod do mackobúdky, až nakoniec sme sa pýtali samých seba, či sme si nemali pribaliť do batohov aj pampersky. Asi po štrnástich kilometroch horou, podotýkam po kvalitnej asfaltke (asi by sa Štátne lesy mohli starať aj o verejné komunikácie 😉 ) , sa nás ujal Barborkin kolega, horár Jano a odviezol nás neďaleko mackobúdky, do ktorej sme sa už dopravili po svojich. Istoty nám nedodal ani fakt, že Jano nemal žiadnu zbraň. Nakoniec to bol krásny večer plný rozhovorov, samozrejme o mackoch, ktorých sa nám nakoniec prišlo ukázať asi šesť a nebolo treba ani pampersky a ani zbraň. Ukázalo sa, že sú to celkom „milé“ a „plaché“ stvorenia, aj keď neviem ako by som sa zachoval, keby som nejakého macka stretol sám. Veď opatrnosti nie je nikdy dosť ;-).
Ďakujem Janovi za možnosť vidieť z blízka tieto „zvieratká“, ako aj za sprievodné slovo, ktoré nám myslím dalo nový pohľad na medvede a vyvrátilo niektoré „mýty“ o nich.
Mackovia boli super, aj Jano … ta voda ma mrzi. Na posede sa nesmiem ani pohnut, takze vodu v lese pijem zriedka 🙂