Trangoška
Konečne po dlhom čase som mohla byť súčasťou tímu, ktorý išiel do hôr, nie toho, čo sedel doma či pracoval. Vstávanie síce náročné, no ocova veta: „Možno je toto jedna z posledných príležitostí.“ ma predsa len zdvihla z postele.
Pozbierali sme sa a v počte 7 sme sa stretli na Trangoške, kde sa rozcvičovalo asi 50 polonahých turistov. Úvodná foto a vybrali sme sa po novom snehu nahor. Keďže vystupujúcich bolo veľa, za cieľ sme zvolili Štiavnicu, presnejšie jej vrchol Štajnerovu vežičku (2025m). Spočiatku nás sprevádzalo „veľké“ teplo. Pod sedlom sme vošli do hmly, ktorá sa zmenila na totálne mlieko. V mojom prípade som kráčala po stopách dúfajúc, že raz tie koly nájdem 🙂 Ale doleidúci pán ma motivoval informáciou o krásnom počasí na vrchole.
Postupne sa začali otvárať prekrásne výhľady. Nachádzali sme sa medzi dvomi oblačnosťami. Jedna bola pod nami a druhá nad nami. Neustále som mala potrebu vyťahovať mobil a skúsiť zachytiť aspoň kúsok tejto nádhery do nejakého obrázku.
Helenka a Juraj postrážili chatu a ostatní sme sa stretli na vrchole Štiavnice (samozrejme, že o.Martin a Ičo už po druhýkrát). Pokochali sa nádherou naokolo (každým smerom to bolo úplne iné), posilnili sa. Ticho prerušovali výkriky polonaháčov na Ďumbieri. Niekoľko fotiek a kým sme sa vybrali nadol, mlieko zalialo našu zjazdovku. Spustili sme sa ku kolom a popri nich prišli do sedla. Vyzdvihli sme Helenku s Jurajom a popri koloch pokračovali nadol. Bol to naozaj parádny deň! A áno, aj 17.3. v takomto počasí som si na pamiatku domov odniesla pripálený ksichtík 🙂
