Pri jaskyni
Keďže otče nám s Bajkou záviedel našu dámsku jazdu z predchádzajúceho dňa, po dlhom presviedčaní sme sa rozhodli, že vezmeme aj jeho ;-). Keďže sme šli proti noci, cieľ bol jasný – Štefánička. Otca sme stratili z dohľadu hneď v prvom úseku. Opäť sme teda mali dámsku jazdu. Tentokrát sme sa vo svetle zapadajúceho slnka nestačili diviť, ako veľmi dokáže meter a pol snehu zmeniť krajinu. Aj keď sme tade šli už miliónkrát, niektoré úseky sa nám nezdali vôbec známe. Pri Haláške sme sa vďaka chatárovi dozvedeli, že nás otec pozdravuje a že mieri na Ďumbier. Posledný úsek bola kĺzanica o život. Zistili sme že nácvik otočiek je stále nedostatočný a tak sme prešli na alternatívne štýly – stromček, či tzv. brzdenie na zadku. Na chate nás privítal Milan, dve mačky (živé) a pes, inak nik. Po dobrom tataráku sme mali ťažké sny, takže poniektorí sme sa pustili do opravovania bakalárok, čo spôsobilo ťažké sny ďalším členom výpravy (no predsa, šušťanie papiera…). Ráno sme sa ešte odfotili na skoroĎumbieri a zlyžovali sme šťastlivo nadol.
Juj, dobre bolo. No a ako predjedlo k tataráku bola slanina, takže sny boli zaujímavé 🙂
Aha, tu je tá spomínaná bakalárka 🙂 No reku, všeličo sa dá asi zažiť na Štefáničke 😀