Je fajn osláviť narodeniny s ľuďmi, ktorých máte radi, na mieste, ktoré máte radi. Mne to bolo toho roku dopriate presne takto. Nápad ísť na Štefaničku bol motivovaný pozitívnou (vzdialenou) predpoveďou počasia. Tá aktuálnejšia už taká pozitívna nebola, no povedali sme si, že po chatu to dáme, nech sa deje, čo deje.
Vyrazili sme asi o pol štvrtej z Trangošky. Čakala som, že v takýto neturistický čas pôjdeme hore samy, no nakoniec bolo na chodníku celkom rušno. Zálesák, dvaja hore idúci lyžiari a asi traja lyžujúci nadol. Už od Trangošky dosť husto snežilo, vietor nebol až taký zlý, preto sa oM nádejal, že podnikneme nočný výstup na Ďumbier. Akčné to začalo byť až pod chatou. Vietor zosilnel a v kombinácii so snežením to vytváralo slabú viditeľnosť. V sedle sme stretli 4 chlapov, ktorí hľadali svojich zatúlaných parťákov. Nečudo, kto to tu nepozná…
Greenko sa vydal z Trangošky až nejaký čas po nás a po tomto zážitku sme sa začali trochu obávať, aby potrafil. Takže prvý prípitok bol na Greenkov šťastlivý príchod, ale neostali sme iba pritom. oM sa vybral nababušený s čelovkou trochu si naňho posvietiť. Všetko dobre dopadlo (aj tá prvá spomínaná skupina), tak došlo aj na prípitok na moje zdravie 😉 . Po dobrej večeri sme ešte podebatovali na izbe, a zaľahli spať.
Ráno sa Greenko vybral nadol a my traja hore. oM len sucho poznamenal, že trochu fúka. Fúkalo celkom dosť, ale tie scenérie, čo vďaka tomu vznikali, stáli za to. Smerom na Štiavnicu bol terén vyfúkaný až na ľad. Dúfali sme v „prašánek“, no to prianie sa nám malo splniť až neskôr. Rýchlo sme zhodili pásy a opatrne zlyžovali naspäť k sedlu. Tam začalo to pravé orechové. Do Trangošky nafúkalo po kolená siahajúcu snehovú perinu a my, plávajúci v nej, sme si vychutnali úžasnú lyžovačku. Pod lavinišťom sa už začalo zahusťovať turistami. Tak sme v duchu ďakovali za túto možnosť nakresliť si vlastný vzor do nového snehu.
Na záver: Diky, pane Bože za život a tú nádheru, ktorú nám dávaš. A vďaka, Bajka, Green, oM, že vás mám a môžem s vami tieto veci zažívať. MVR!