Ďumbier
Už to tak býva, že sa človek s pribúdajúcim vekom naviaže na svoju posteľ a svoj „klídek“. Takže moja prvá reakcia, na otázku, či po dvojtýždňovej rozluke s mojou posteľou idem prespať na Štefáničku, bola: nééééééé.
No predpoveď počasia a nutnosť vyskúšať nové lyže zavážili viac ako tento môj imaginárny vzťah.
Na prekvapenie sme sa na Trangošku dostali ešte za svetla. oM vyštartoval, aby to stihol viackrát, my ostaní primeranou rýchlosťou za ním. Keďže som sa viacej kochala (nazvyme to tak), pri jaskyni ma Greenovci nechali za sebou. V stupáčiku pod sedlom som vyskúšala asi milión otočiek, lebo tam bolo pekne tvrdo (skrytá reklama: ak váhate nad tým, či vymeniť svoje Diamiri za techové viazanie, odpoveď znie: áno, áno a znovu áno, tá kontrola nad lyžou pri „cikcakovaní“ je neporovnateľná!). Pod sedlom mi prišla sms od Greena, že oni už idú na chatu. Ja som sa po vyteperení do sedla ešte chvíľu kochala (teraz už naozaj). Z hmly sa zrazu vynorila postava oM, že on ide ešte raz. No keď mám už tie nové lyže, nebolo by odveci skúsiť aj zjazd. Tak sme sa vybrali. Sprevádzali nás nádherné scenérie, ako sa oblaky pod nami otvárali a odhaľovali miestami Štefáničku. Potom sa hmla zavrela a začalo sa stmievať. Bol to taký pocit, že teraz už asi nie som na Zemi, ale v nejakom medzipriestore, kde nie je nič. Sledovala som tyč za tyčov, a napriek tomu, že Ďumbier mám x-krát v nohách, som nemala šajn, v ktorej časti výstupu sa asi nachádzam. Hore sme si zapli čelovky a zlyžovali k chate. Lyže super, lyžiarka horšia, ale musím priznať, že za tento výkon som bola na seba patrične hrdá. Medzitým Greenovci nadviazali sociálne kontakty na chate a strávili sme tam veľmi príjemný večer (hoci z noci už Bajka nebola až taká nadšená).
Ráno nás presne podľa predpovede privítalo pred chatou slnko. Zamierili sme to najskôr na Štiavnicu, kde si to oM stihol aj raz zlyžovať. No kým sme sa stihli pokochať krásnym počasím, ocitli sme sa v priebehu pár sekúnd v mraku. Cestou na Ďumbier už to bolo také striedavé – vidno-nevidno. Vietor zosilnel, zapínanie lyží na vrchole už bolo dosť kruté. Jediné šťastie, že dolu na parkovisku nás už čakali Drugovci s termoskou rumového čaju. Keby sme sa dohodli, nevyšlo by to lepšie. Poinformovali sme ich o podmienkach a pobrali sa každý vlastnou cestou.
