Trangoška
… à la Ďumbier (takmer) na dosah
Poznáte to, keď sa s veľkým odhodlaním chcete pustiť do niečoho nového, nevyskúšaného, dobrodružného, a potom si poviete – nikdy viac? Tento článok nie je celkom presne ten prípad, ale je tomu veľmi naklonený.
Keďže to bol môj prvý skialpinistický výstup na (POD) Ďumbier a vzhľadom k tomu, že naša kondícia je takmer neporovnateľná s kondíciou o. Martina, jeho chrbát nám bol na dohľad prvých (on hovorí 5 minút), ja tomu dávam aspoň 7 minút. Dobrý pocit, že ma Anička naučila potrebnú techniku šľapania na skialpoch sa stratil, ako náhle prišiel prvý strmší „kopček.“
Aha. Teraz to len začína. Hovorím si, padať viem, vstávať viem. Nie je sa čoho obávať, a tak sme kritické situácie s padaním a vstávaním a padaním… predsa len zvládli. Až kým…
Až kým sme sa neocitli vo vyššej nadmorskej výške, kde začalo byť poriadne veterno, mrazivo a hlavne NEviditeľno. To, že sme prešli okolo chaty M.R Štefánika (1740m), som zistila až keď sme boli ďaleko za ňou. Tak pozerám na hodiny, čas obeda už bol dávno za nami a moje sily priamoúmerne klesali s pocitom nádeje, že sa raz vrátim domov. Nielen počasie nám znepríjemňovalo našu cestu, ale aj moje otlaky na nohách z požičaných lyžiarok. A aj preto som ja osobne mala veľký rešpekt pred lyžovaním dolu kopcom. Teda, okrem toho, že sme takmer lyžovali naslepo a sledovali len drevené kolíky, určujúce smer a cestu, ktoré sme nespustili z dohľadu ani len na stotinu sekundy.
Dostali sme sa do výšky cca 2000m, teda niekde pod hrebeň, naobliekali sa, pozapínali lyže, poobzerali, či nám niečo vietor neodvial a zlyžovali sme k spomínanej chate, kde sme sa konečne usadili, odmrzli, najedli výbornej kapustnice a zohriali sa teplým čajom. Cesta z chaty už bola viditeľnejšia a asi vtedy som si to začala užívať (…aspoň kým sa opäť neozvali moje pätky 😀 ). Viete, ešte nikdy som nezažila takú radosť z vyzúvania lyžiarok ako vtedy.
Bol to pre mňa obrovský zážitok, trochu mrazivý, veterný, ale vcelku veľmi príjemný a určite nezabudnuteľný. Ďakujem o. Martinovi za pozvanie a povzbudzovanie. A Aničke za výstroj! Ja si ešte rozmyslím, či budem do nej vôbec raz investovať. 😀
Škoda len, že počasie sa neberie na objednávky.
A na ten Ďumbier ešte pôjdem. No počkám si na leto.
Report: Veronika
