Furcletta
Po náročnej túre z predchádzajúceho dňa sme sa len veľmi pomaly pustili do stúpania do sedla Furcletta (2735m). Zo začiatku sa cesta vynula lúkami náhornej planiny Plan Furtcletta, neskôr prechádzala cez kamennú suť. Napokon sme vydriapali posledné výškové metre na Furclettu. (Zobraziť viac…)
Gr. Piz Buin
Dnešný prechod charakterizovalo niekoľko medzníkov alebo skôr styčných bodov: doska cez potok, búrka za chrbtom, trhlinami rozvrásnený ľadovec, zážitok z vrchola, šmýkanie na snehových poliach a hľadanie cesty a napokon horská romantika na chate.
Takže najskôr plán trasy. Wiesbadener Hütte (2443m) – (Zobraziť viac…)
Dreilänerspitze
Zobudili sme sa (podaktorí spali menej lebo iní si pochrapkávali 🙂 ) do krásneho rána, obloha bez mráčka a sparno. Po raňajkách na chate sme začali vystupovať chodníkom smerujúcemu k ľadovcu Jamtalferner uvažujúc, kde bude najlepšie nastúpiť na ľadovec. (Zobraziť viac…)
Val Tasna
Tradičný letný výjazd do hôr sa javil tento rok veľmi otázne. Okolností bolo viacero, no vodu ešte viac zamútili zapálený kĺb oM a porucha Chrústika. Nakoniec z toho bola rýchla akcia bez veľkého plánovania. V piatok sme sa dohodli, v sobotu zbalili a v nedeľu sme už k večeru parkovali v Ardez, východiska našich potuliek po Silvrettagruppe. (Zobraziť viac…)
Strážov
oM:Anička píše 🙂
A: Áno už píšem. Najskôr popis trasy z pera oM (teda klávesnice), aby sme aj štatistike učinili zadosť.
oM: Trať dlhá 17km a stúpanie 816m
(Čičmany 630m – Lúka pod Strážovom1130m – Strážov 1213m – Sedlo pod Strážovom 1010m – Červíková chata 595m – Pod Hrádkom 525m – Sedlo Samostrel 762m – Čičmany 630m)
A: oM má jednú vzácnu schopnosť. Vie sa nadchnúť pre vec a nakaziť svojim nadšením celé svoje okolie. To, aká výrazná je to schopnosť, dokazuje fakt, že ja, ktorá som mala školskú 12-minútovku v rovnakej kategórii zážitkov, ako návštevu zubára a chrípku, som sa dala nahovoriť na 17 kilometrový beh. Bolo to takto: ráno sme vyrazili z Čičmian. Prvé 4 kilometre boli fajn rozcvička, rovinka len s veľmi light stúpaním. No a potom to začalo. Kopec sa nám postavil k nosu. Zo začiatku som sa ešte snažila o čosi ako poklus, ale tento sklon udýchal už len oM. Tak sme sa pustli s Bajkou krokom za ním. Na Strážove sme sa pokochali, doplnili energiu a poklusom sa pustili smerom k Červíkovej chate. Tento úsek bol asi najpríjemnejší, po prudkom klesaní to už šlo z kopca iba mierne, a ďalších pár kilometrov sme odbehli veľmi v pohode. Drsné bolo nastúpať do sedla Samostrel. Asfaltku sme štýlom „chromá kačica“ ešte „vybehli“, no terén už zvládali len borci. V stúpaní na sedlo sme sa míňali s cyklistami, ktorí otca pochválili, ako má dobre vycvičené tie dievčatá (to ako nás), že oni by manželky na takýto beh nedostali. Zo sedla opäť mierne klesalo, avšak telo už malo za sebou svoje, tak to už bolo celkom bolestné. No ale tá hrdosť na koniec stála za to.
