Turistický klub UPC Banská Bystrica

Holzgauer Wetterspitze

V tento deň nás čakal prechod z Frederick-Simms Hütte (2004m) na Ansbacher Hütte (2376m) s odbočkou na Holzgauer Wetterspitze (2895m). Celý prechod vedie po trase č. 71, ktorá sa spočiatku prekrýva s trasou č. 636 a v závere s trasami č. 601 a 633. Od Frederick-Simms Hütte (2004m) začína prudké stúpanie križujúc malé snehové polia až k najbližšiemu smerovníku pod Kälberlahnzugjoch (2585m). Tu je potrebné odbočiť do sedla Fallenbacher Joch (2727m), a potom na samotný Holzgauer Wetterspitze (2895m). Už samotné sedlo Fallenbacher Joch (2727m) ponúka nádherné výhľady, ktoré samotný vrchol s pribúdajúcou výškou stále viac umocňuje. Chodník vedie strmými svahmi a po hrebeni zo sedla prechádza ponad zvislé skalné steny. Lezecké oblasti sú do obtiažnosti UIAA II. a kľúčový bod tesne pod vrcholom je zaistený lanom ferratového typu. Povedal by som, že ide o VHT výstup, ale exponované miesta si vyžadujú zvýšenú opatrnosť. Vrchol, ako som už spomínal, poskytuje nádherné výhľady. A za dobrého počasia, ako sme mali aj my, až do veľkej diaľky. My sme objavovali nám známe vrcholy Ötztalských a Ortlerských Alp.

Po návrate na trasu č. 71 sme sa presunuli do sedla Kälberlahnzugjoch (2585m). Tu sme si dopriali jedaciu pauzu. Nikam sme sa neponáhľali, počasie bolo pekné a času sme mali dosť… Po prestávke sme obchádzali masív Feuerspitze (2852m) do sedla Stierlahnzugjoch (2596m). Nasledoval zostup cez stádo kozorožcov a obrazne povedané asi 5km dlhý prehup do Flarschjoch (2464m), a potom okolo Samspitze (2624m) na Ansbacher Hütte (2376m). Nakoniec sme boli radi, že sme už na chate. Túra bola časovo oveľa dlhšia a vzhľadom na agresívne slniečko aj náročnejšia, ako sme pôvodne mysleli. Chata má o dosť väčšiu kapacitu a funguje trochu iným, „modernejším“, systémom ako F-Simms Hütte. Trochu rušnejšia, ale rovnako dobrá.

Zhodnotenie dňa: Za pekného počasia ide o pekný prechod, ktorý ponúka krásne panorámy. Celú trasu je možné podľa kondičky a schopnosti tímu kombinovať výstupom na vrcholy Wetterspitze (2895m), Feuerspitze (2852m) alebo Samspitze (2624m). Ale ako nás upozornili F.-Simms Hütte ísť na všetky tri klasickými výstupovými trasami, je dosť náročné na čas a kondičku 🙂

F. Simms Hütte

Po Západných Tatrách sme sa v rámci nášho dovolenkového plánovania vybrali do Álp. Takpovediac na poslednú chvíľu. Dlho bolo všetko otvorené. Pôvodné Nórsko sme predovšetkým kvôli počasiu a čiastočne aj kvôli rodinným okolnostiam odsunuli na inokedy. No ešte v piatok sme nevedeli kam pôjdeme. Tipov bolo viac: Garmisch, Silvretta, Dolomiti… Nakoniec rozhodlo počasie a kus aj túžba vidieť čosi nové, neznáme…

Lechtálske Alpy (Lechtaler Alpen) sa nachádzajú v najzápadnejšej časti Rakúska, v Tirolsku a Vorarlebergsku. Najvyšším vrcholom tohto pohoria je Parseierspitze (3036m). Nedosahujú nejak extra veľké výšky, ale za to sú charakteristické minimálnym zásahom človeka. Nenachádzajú sa v nich gigantické lyžiarske strediská, množstvo lanoviek, ako ani obrie horské hotely… Takýto typ prírody nám nesmierne vyhovuje, hoci v tomto prípade sme si čaro Lechtálskych Alp uvedomili, až keď sme mali možnosť dotknúť sa ich osobne.

Za Innsbruckom pri Imste sme opustili diaľnicu a cez sedlo Hahntennjoch (1894m) išli do cieľovej destinácie, mestečka Bach. Tento horský prechod je nesmierne impozantný, a ak sa rozhodnete ísť do tejto časti Álp, odporúčame. Až do tohto sedla smeruje Hauptkamm, hlavný hrebeň Lechtálskych Álp, uprostred ktorého sa týči už spomínaný Parseierspitze (3036m). Nás tento horský prechod tak uchvátil, že sme sa rozhodli v ňom na spiatočnej ceste prenocovať.

Zaparkovali sme v mestečku Bach, na maličkom parkovisku v ústí údolia Madautal. Tu sme plánovali na tretí deň prísť. Po turistickom chodníku sme sa vybrali do susedného mestečka alebo skôr osady Stockach. A ako sme zistili, bolo to zlé rozhodnutie. Jednak je tento úsek zlé značený a vzhľadom na naše ciele zbytočne kľukatý a dlhý. A nakoniec v tomto období bolo celé ovzdušie priam presýtené inváziou ovadov. Takže, ak sa nechcete iba prejsť po okolí Bachu a Stockach, odporúčam skôr držať sa hlavnej cesty. Zo Stockach sme postupovali údolím Sulzltal (trasa č. 636) na chatu Frederick Simms Hütte (2004m). Trasa je zaujímavá a aj pekná. V dolnej časti prechádza sústavou tunelov a výhľadov do tiesňavy, ktorú vytvára potok Sulzlbach. Od chaty Sulzalm (1466m) už trasa naberá vysokohorský charakter. S pribúdajúcou výškou sa ako horúčava, tak aj ovady úplne vytratili a postupne sa stúpalo v stále väčšej pohode.

Chata F-Simms Hütte je veľmi sympatická. Má priam rodinný charakter. Chatárom je, ale už poslednú sezónu, Charly Wherle, veľmi milý už 74 ročný pán. Celý personál prejavoval záujem o hostí a snažil sa ich vťahovať do spoločného posedenia a debaty. Neviem, ako sa udrží atmosféra chaty po jeho odchode, ale v každom prípade chatu odporúčam 🙂

Pod Lúčnou

Druhý deň nášho dobrodružstva sme pokračovali v trail run štýle 🙂
Tentokrát sme si na rozbeh vychutnávali mierne stúpenie Látanou dolinou v príjemnom rannom chlade. Cestou sme neďaleko smerovníka v Zadnej Látanej stretli jeden turisticky pár, inač celkom nik. Oni sa vybrali do sedla Zábrať a my po zelenej na Lúčnu (1653m). Stúpanie naberalo na intenzite, no keďže trasa vedie popri potôčiku, tekutiny nechýbali. Možno si niekto povie, že sme v Západných Tatrách chodili po bočných hrebeňoch, ale ak hľadáte pokojnú turistiku a pekné výhľady, odporúčam. 

Naozaj po vyjdení z lesa na lúky sa prudké stúpanie zmiernilo a otvorili sa nádherné výhľady na hlavný hrebeň roháčskej časti Západných Tatier. Na Lúčnej sme už stretli skupiny, prevažne poľských, turistov. Pofotili sme sa, trochu oddýchli a vyrazili po zelenej cez Roh (1573m) a Kasne (1541m) do Sedla pod Osobitou (1521m). Nádherný hrebeň, ktorý stále ponúkal nádherné výhľady na hlavný hrebeň Západných Tatier. A nielen. Postupne stále viac začala dominovať Osobitá (1687m) so svojím tajom neprístupnosti z dôvodu ochrany prírody. Nasledoval zostup cez Teplý žlab, ktorý bol naozaj teplý. Čím nižšie, tým teplejšie… Potom stále zelenou značkou, až k Chate Zverovka a … koniec peknej trasy. Odporúčam 🙂

Dĺžka približne 15km
Nastúpali sme asi 980m

Profil trasy:

Foto z trasy:

Sivý vrch

Naše dobrodružstvo v Západných Tatrách sa tiež nieslo v znamení trail run 🙂
Ubytovali sme sa podľa skúsenosti z predchádzajúcich rokov v zruboch Chaty Zverovka. Na druhý deň sme sa ranným spojom odviezli, s prestupom v Zuberci, na zastávku Huty – Javorinský potok. Tá bola začiatkom našej trasy. Červenou cez Bielu skalu (1316m) na Sivý vrch (1805m), potom stále červenou cez Pálenicu (1573m) a Zuberec (1753) na Brestovú (1932m), ďalej modrou cez Predný Salatín (1624m) dolu na parkovisko pod Spálenou, a až k Chate Zverovka.

Krásna trasa, príjemné počasie jemne pod mrakom, malebné skalné mestečko v masíve Sivého vrchu, krásny hrebeň cez Pálenicu na Brestovú a samozrejme prudký, ale znesiteľný zostup. Užívali sme si to. Spočiatku stúpanie, potom kochanie… a dali sme si aj celkom do tela 🙂

Dĺžka trasy: 15,5km
Nastúpali sme: 1450m

Profil trasy:

Fotky z trasy:

Hrebeňom NT

„Hrebeňmi Slovenských pohorí“.  Takýto spoločný titul by som mohol dať trailom tohto leta. Po minulotýždňovej Veľkej Fatre som sa cítil celkom odhodlaný na ďalšie pohorie. Vybral som si západnú časť Nízkych Tatier. Keďže mi Barborka robila taxikára a večer ma odviezla na Srdiečko, tak som ju podpichol, či si nedá spolu so mnou rozcvičkový výbeh na Chopok. Po krátkom váhaní a doprosovaní prijala výzvu, a tak sa v dvojici bežalo „ľahšie“ 🙂 Pokojná atmosféra večerného Chopku sa nám vnárala do duše a atmosféra na Kamienke zážitok ešte prehlbovala.

Barborka skoro ráno zbehla k autu a šup do práce a ja som po raňajkách vyrazil smerom na Chabenec. Spočiatku sa bežalo dobre, ranný chlad bol príjemný a zdá sa, že som celkom rýchlo postupoval. Po Chabenec nebolo ani človiečika a celý úsek som si naozaj vychutnával. S pribúdajúcim časom stúpala teplota a pribúdali aj ľudia. Hlavne som za Latiborskou hoľou na niekoľkokilometrovom úseku predbiehal asi 40 člennú partiu, z ktorej niektorí členovia mali pustenú hudbu, čo teda naozaj v tomto prostredí pôsobilo rušivo… Zaujímavé, že v tomto úseku som mal zaznamené najrychlejšie tempo… Ktožehovie, asi som ich chcel mať čím skôr za sebou 🙂

S horúčavou a kilometrami v nohách pribúdala aj únava a dochádzala voda. Na Veľkej Chochuli som s ňou musel celkom šetriť, hoci organizmus si jej žiadal viac. Ešteže nad Hiadeľským sedlom pri zostupe z Prašivej je prameň. S nedočkavosťou som sa naň tešil… Pil som, lúchal, priam hltal túto vzácnu tekutinu. Zo sedla som odbočil do Korytnice. Jednak je tam veľmi dobrá voda 🙂 a bol som dohodnutý s Barborkou, že ma tam vyzdvihne. Bežal som už viac-menej zo zotrvačnosti. S ubúdajúcou nadmorskou výškou stúpala horúčava, ale úspešne a v relatívnej pohode som zišiel až do cieľa.