V pondelok 20. júna sme docestovali, chatu vyvetrali, elektrinu nakopli a večer si zahrali vlastnoručne prichystanú Activity.
V utorok ráno dorazil náš „horský“ vodca otec Martin spolu s ďalšími účastníčkami chaty. V tomto zložení asi 15 osôb sme sa vybrali do Zuberca k chate Zverovka (autom). Odtiaľ sme sa všetci spoločne došli k Roháčskemu vodopádu (to už po vlastných), kde sme vykonali povinný sled fotiek. Potom sme pokračovali ďalej vo výstupe, otec Martin však nahodil neľahké tempo, a tak sa naša výprava roztrúsila. Úspešne sme však všetci dorazili na rázcestie nad Roháčskym vodopádom, kde nastala dilema. Vybrať si ľahšiu túru popri Roháčskych plesách alebo náročnejšiu po hrebeni? Na vyšší level sa nás nakoniec odhodlalo len päť, kde som sa medzi otca Martina, Aničku, Stana a Jana dostala nejako aj ja. Na moje veľké šťastie zvolil otec Martin pri výstupe do Baníkovského sedla mne primerané tempo. Ešte chvíľu sme kývali našim kamarátom, čo sa vybrali po Roháčskych plesách, no čochvíľa sa nám výhľad stratil – vošli sme do hmly. V kontakte nás však i naďalej udržiavala vysielačka, cítila som sa ako súčasť nejakej expedície 😀
A hľa, Baníkovské sedlo! Hmla, zima, vietor… rýchlo sa obliecť. Každý to, čo mal, ak mal niečo navyše, požičal. Rukavice síce nemal nikto, ale náhradné turistické ponožky veľmi dobre poslúžili. Rýchlo sa posilniť nejakou energiou, spraviť foto a rozhodnúť sa, či ideme ďalej alebo sa vrátime, keďže počasie nebolo práve najúžasnejšie. Vyhrala možno ísť ďalej, že to skúsime aspoň na Baníkov a uvidíme.
A tu sa to začalo. Hrebeň. Nikdy som si nemyslela, že toto slovo bude vo mne vzbudzovať také zdesenie 😀 Vpravo jama, vľavo java, pod tebou jama. Ešteže sme mali skoro stále hmlu, ktorá nám láskyplne zakrývala hĺbku tých jám. Niektorí síce boli z toho nešťastní, keďže sme nemali dobrý výhľad, ale mne osobne to celkom vyhovovalo. Cez Baníkov sme pokračovali ďalej po hrebeni cez všetky tie Kopy, ktorých názvy si už nepamätám (Hrubá kopa a Tri kopy, pozn. vydavateľa :)) až do Smutného sedla. Na hrebeni nás sprevádzal chlad, hmla, skaly, strmé stráne, reťaze, zarosené okuliare a rady, kam klásť nohu.
Našťastie sme všetci celí a zdraví došli do Smutného sedla. Začalo však popŕchať a tak sme sa svižne vybrali dole. Popŕchanie sa však čoskoro zmenilo na dážď a na Ťatliakovu chatu sme došli pomerne premočení, no šťastní. Tam sme sa troška zohriali, posilnili čajom a chlebom s OBYČAJNOU salámou. A potom už len zbehnúť po asfaltke k autu. Na chate nás už čakala skupina z light túry (hoci mnohí z nich tvrdili, že to vôbec nebolo light) s prichystaným obedom (či večerou?).
Na druhý deň, v stredu, sa nám pekne vyčasilo a my sme si teda urobili mini túru – prechádzku cez Juráňovú dolinu. Bola to naozaj nádherná tiesňava, kde sme mohli dosýta obdivovať krásu stvorenia. Keď sme sa okruhom vrátili späť do Oravíc, odkiaľ sme našu túru začali, tak sme sa po tej vynaloženej námahe rozhodli okúpať. Háčik bol v tom, že to kúpalisko bolo termálne – to jest vonku teplo, aj vo vode teplo. No nič to, vyšantili sme sa aj tak, a čo môžem s istotou povedať, skoro všetci sme sa spálili. Potom už nikto nemohol nikoho potľapkať po pleci, lebo nasledovala nepríjemná bolestivá reakcia.
V stredu večer sme si ešte pozreli film (Uhol pohľadu) a aj búrku – tá však bola reálna a bolo to teda parádne divadlo. Vo štvrtok nadišiel čas rozlúčky – veď vlastne to aj bola chata rozlúčková. A myslím, že sme sa rozlúčili naozaj prvotriedne!
Hanka
