Rakytov

V sobotu sme išli prechod Smrekovica-Vyšná Revúca. Ťažko tento zažitok popísať jedným prídavným menom. Veď to je podstata hrebeňovky – raz si hore, potom si dole – v doslovnom i prenesenom význame.

Náš „taxikár“ Kajo nás vysadil kúsok nad Podsuchou, ďalej sa už nedalo ísť bez reťazí. Štyri kilometre po zasneženej asfaltke ubehli celkom príjemne. Na Skalnú Alpu (1463m) cez Močidlá to už bola vyslovene krása. Slniečko nás vyhrialo a zasnežená krajina bola ako z rozprávky. Po krátkom zjazde do sedla pod Tanečnicou prišli prvé trampoty – Bajkino nové viazanie sa neuviedlo práve najlepšie a zamrzlo (spomínala som, že bola pod -20°C?) a spolu s ním aj naše končatiny pri jeho oprave.
Cestou do Severného Rakytovského sedla sme sa trocha skonsolidovali, aby sme sa mohli potrápiť s Rakytovom (1567m). Výstupová cesta bola úzka a strmá, chcelo to silu v rukách – kto mal, ten mal. Vrcholová fotka stála všetkých zučastnených veľa telesného tepla. To však s nami Rakytov ešte neskončil: v ľahkom opare sme namiesto do Južného Rakytovského sedla zamierili nechtiac smerom k chate Limba. Kým sme si všimli omyl, neostávalo iné, iba pretraverzovať žľab, ktorému sme sa chceli vyhnúť. Tak sme dali rozostupy, všetky modlitby, ktoré prišli na um, vypli mozgové centrá zamerané na robenie paniky (ja 🙂 ) a nalyžovali do žľabu a nižšie traverzli na druhú stranu. Paradzina to bola, len keď sa spomínané centrá zapli… to už je iná diskusia.
Za Rakytovom sa opäť zlepšilo počasie, takže sme mohli poobdivovať vlnovky, čo sme pri jazde nadol narobili. Cestou na Minčol (1398m) sme sa opäť trochu zahriali – vyšlo slnko, vietor ustal. Pri zjazde do sedla pod Čiernym kameňom nastal ďalší napínavý okamih: oM zastal, tvár zvráštená od bolesti. Pri páde si ponaťahoval kríže, tie teraz zachladli a vypovedali službu. A teraz čo? Zastať nepríchádzalo do úvahy, bola ozaj veľká zima, ísť ďalej sa mu dalo len cez bolesť. Na krátkej rovinke, ktorú sme prešli korčuľujúc sa mu to trochu rozhýbalo a po dobliekaní sa stalo znesiteľným. V tomto bode zase začali zlyhávať moje pásy (veľká zima bola, spomínala som?) Záverečné kilometre do sedla Ploskej a nadol do Revúcej obsahovali popadané stromy, rozjazdený terén, prehodeného papuliaka… aaale došli sme. Aj môj vysušený makovník sa s chuťou zjedol, hoci sa ma oM snažil obviniť, že sa ho snažím udusiť 🙂

Profil trasy

 

Anička
Anička on február - 13 - 2021
kategória: Naše akcie
Značky:

Leave a Reply