Skialpinistické viazanie má jednu charakteristickú vlastnosť. Klopká. Pri každom kroku: klop-klop. Dnes ráno vynikalo obzvlášť. Čerstvo napadnutý sneh tlmil zvuky okolia, krajina bola pustá a aj moja spoločníčka Bajka bola hodný kus predo mnou. Terén sa stával čoraz strmším. Spočiatku nestíhali pľúca, potom sa pridali svaly na nohách, chytené dutiny protestovali proti liečbe „klin klinom“ a na studenom vzduchu spôsobovali nepríjemné bolesti uší a zubov. Cieľ cesty sa črtal na obzore, z mojej perspektívy vo veľkej diaľke. Koľko klopnutí bude ešte treba… V bielej samote som počúvala klopkanie. Klop – klop. Ako tikot hodín, ako tlkot srdca. Každá sekunda, každý úder odpočítaný klopnutím viazania. Pred každým „klop“ sa svaly napnú a zdolajú kúsoček z príkreho svahu, pľúca sa nadýchnu… a s tou bolesťou to tiež ešte toto klopnutie pôjde. Tiché „klop“ neustále podčiarklo prítomný okamih. V prítomnom „klop“ bol terén príjemný a kráčanie ľahké. Len ja a Ďumbier. Bez nedosiahnuteľných cieľov, bez nenaplnených predstáv, bez vlastnej malosti, slabosti, nehodnosti, bez porovnávania. Len ja…
