Bradavica

Počasie podľa predpovede nemalo byť najideálnejšie, ale stále celkom vhodné na nejaký krásny tatranský výstup. Keďže tátoše čakali v aute, bola by to škoda ich opätovne nevyužiť. Takže padlo rozhodnutie, že si po 3 rokoch zopakujeme „vyvezenie sa“ na Sliezsky dom. A podľa miery únavy a zvážení ďalších podmienok zvolíme za cieľ Kvetnicu alebo Weszterov štít a možno snáď aj Bradavicu.

Tenokrát sme si privstali (o 4:00), ale ubytovanie v super ekonomy apartmáne Renomal v Tatranskej Lomnici sme opustili niečo pred 5:00.

Zatiaľ čo chlapi (o.Martin a Green) vykladali bicykle, ja som si potykala s okolitými kríkmi na našom starom známom parkovisku v Tatranskej Polianke. Následne som môj prázdny žalúdok „vyviezla“ na Sliezsky dom. Cola a kávička, polepšilo sa mi a pokračovali sme ďalej na Kvetnicu. Všetci traja spoločne a viac-menej debatujúc, ani neviem, ako rýchlo sme prešli míňajúc Dlhé pleso za Guľatý kopec (2125m). Ten sa nachádza v hornej časti Velickej doliny a pri bežnom pohľade sa úplne stráca v okolitom venci štítov a padajúcich stien. Jeho oblé tvary nápadne kontrastujú so zrázmi okolitých masívov. Odbočili sme doprava a po krátkej chvíľke sme si obliekli sedáky, nasadili prilby a začali stúpať po trávinách, pravou stranou žľabu, do Sedla pod Kupolou. Terén bol výborný, tentokrát nebolo tak klzko. A počasie stále nečakane krásne. V sedle sme sa mohli pokochať prekrásnymi výhľadmi na všetky strany.

Začali sme postupovať po hrebeni k Weszterovmu štítu (2429m) a ja som tentokrát bola ohromená mohutnosťou, ktorá sa pred nami zjavila. Hľadajúc správnu cestičku nám otec odcupital. Tentokrát bol i výstup po hrane štítu na samotný vrchol perfektný, keďže skaly boli suché. Sprevádzaní krásou, tichom a pokojom. Sami. Nejaké to foto a postupovali sme k Zvodnej lávke, nie vždy po hrebeni. Občas sme obišli vežičky zo strany Velickej doliny.

V sedle pod Zvodnou lávkou sme vytiahli laná. Otec si nás naviazal, každého na jedno lano. A začali sme vystupovať nahor. Aj Zvodná lávka bola prívetivejšia. Netiekla v nej žiadna voda, nešmýkalo sa. Ja som vystupovala za otcom, potom Green. Na dĺžku dvoch lán sme dorazili pod SZ vrchol. Vyliezli sme naň a už tu sa prejavila otcova „aura horského vodcu“. Tentokrát odnavigoval Poliakov presúvajúcich sa z hlavného vrchola na SZ vrchol trasou, ktorou sme mi vrchol opustili. Možnosť nezlaňovať som síce dostala, ale nemala som šancu ju využiť. Musela som vložiť dôveru v borhák v skale. Najprv otče, potom ja a Green sme zlanili niekoľko metrov z vrchola. Uznávam, skrátilo to cestu naspäť. Aj zjednoduchšilo. Ale mám ešte čo dohánať (čo sa týka techniky zlaňovania).

Vyšli sme na JZ vrchol. Tu „vodca“ slovensko-poľko-anglicky odnavigoval ďalšieho Poliaka, ktorý si to namieril na Opálovu vežu. Odtiaľ sme vyšli na SV vrchol s krížom a soškou Panny Márie. Poďakovali Bohu, poobzerali sa na všetky strany, pokochali sa nádherou hôr a mrakov, urobili niekoľko fotiek a postupne ešte prešli na JV vrchol. Nejako sme sa nezdržovali a dali sa na zostup popod Rohatú vežu (2420m). Občas sme využili ruky, občas zadok. I zostupová trasa mala svoje čaro. Prekrásne štrbiny. Vežičky. No a ďalší Poliaci za nami (blúdiaci v teréne takto našli svoju cestu). Zdúchli sme im až na Kvetnici. Tam sme vyzliekli sedáky, prilby a pobrali sa nadol. Tempom, ktoré sa mne občasne rovnalo s behom. 

Na Sliezskom dome nás, okrem veľkého množstva ľudí, čakali naše zaparkované tátoše. V automate sme si kúpili tekutiny a pobrali sa s vidinou obeda dolu. Zjazd pomedzi množstvo ľudí a jám bol zaujímavý, ale i tak veľmi lákavý. Bol to naozaj nečakane krásny deň (a nielen kvôli počasiu).

barborka
barborka on september - 15 - 2020
kategória: Naše akcie

Leave a Reply