Z Rumanovho štítu

S pokorou, ale odhodlane som vykročil niečo pred šiestou ráno zo zapĺňajúceho sa parkoviska pod Popradským plesom. Skupinky prezieravých ľudí so zámerom vyhnúť sa masám v Sedle Váha a na Rysoch už postupovali k Popradskému plesu. Pridajúc do kroku som popredbiehal všetkých ránostajov a ani nie o trištvrte hodinu som si vychutnával kávu na Matliakovej chate. Tu ešte panoval ranný kľud, aj fajčiaci personál si popíjajúc rannú kávu vychutnával pokoj pred prívalom davov.

V tichu tejto atmosféry som sa ponoril do Zlomiskovej doliny. Hučiaci potok s okolitou prírodou ma udržiaval vo vlastných úvahách, až ľudská vrava ma posunula do prítomnosti. Niekoľko skupiniek postupovalo predo mnou. „Neervy…“ pomyslel som si, „a ja že tu budem sám…“ Pridám do kroku a vo výšvihu pred ľadovým plesom ich predbieham. Zamieril som do Rumanovej dolinky a mysľou mi prebehlo „dobráá voľba…“, až na jednu partiu ďaleko vpredu sa všetko vybralo do Dračej dolinky pravdepodobne na Vysokú.

Slniečko vykuklo ponad končiare Zlobivej a Štíty nad Železnou bránou, potok prestal hučať a všade panovalo nesmierne ticho. Vzdialená skupinka smerovala k západnej stene Gánku, do ktorej neskôr naliezla. Vybral som sa k strmému žľabu pod Zlobivou a do neho som „naliezol“ pre zmenu ja. Viem, naliezť, je trochu silný pojem, ale nikde nikoho, nikto netlačí, …zrazu nič netlačí, tak som si to užíval 🙂 .

Žľab vyústil na Rumanovu terasu, ktorá popod štít rovnakého mena viedla až pod žľab stúpajúci do Gánkovej štrbiny. Takmer na jeho začiatku sa doprava dvíhala Rumanova roklinka smerujúca, tentokrát, do Rumanovej štrbiny a tu začalo moje „Wau…“. Teraz do bola „Wau roklinka“, neskôr, keďže z Rumanovej štrbiny sa dá vystúpiť na oba alebo podľa niektorých na „oba tri“ vrcholy Rumanovho štítu, to bolo „wau vrchol“, „wau Gánek a Kačacia dolina“, „wau Končistá a Gerlach nádherne pozakrývaní oblakmi sťaby perinou“. Žasol som ponorený do nádhernej scenérie. Fotil som každú chvíľu a každé ťuknutie na spúšť bolo vyjadrením onoho „wau“ ktorým spievalo moje srdce. Modlil som sa breviár s textami dnešného sviatku Premenenia Pána a myšlienka «Z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie…“» vo mne nesmierne silno rezonovala. Veď Otec to hovorí každému z nás, teda aj mne, „waaau…“

Fotiek bolo neúrekom… Zostúpil som roklinkou nazad na Rumanovu terasu, postupoval k žľabu do Rumanovej dolinky, nad ktorým sa týči Zlobivá. A zrazu prišlo vnuknutie: „Poď pozrieť ako to postupuje na Zlobivú… Veď sem chceš ešte prísť, máš tu nejaké nedokončené resty a nabudúce budeš viac zorientovaný…“ Odohrávalo sa to nejako podobne, no chtiac nechtiac, nohy, neskôr aj ruky, vykročili na vrchol Zlobivej. Vlastne ruky nevykročili, no tiež sa patrične zapotili. Tým chcem len podotknúť, že ide miestami o III. stupeň náročnosti UIAA, a že bez istenia to je občas riskantné. Hore ako tak, no nadol som aj ja vyskúšal kvalitu svojho lana. Bolo to s väčšou istotou a aj s užívaním si športového zážitku 🙂 . Nakoniec som sa pozrel až na Zlobivú. Vrchol sprevádzali podobné scenérie ako na Rumanovom štíte. Nechal som to všetko doznieť a v plnosti dojmov zostupoval cez Zlomiskovú dolinu k preplnenému Popradskému plesu a k ešte preplnenejšiemu parkovisku.

Asi v polovici Zlomiskovej doliny som stretol ochranárov. Skontrolovali výstroj, pozreli preukaz OEAV, chvíľu sme sa podebatili a išli každý svojou cestou. Chcem len povedať, že boli celkom milí a išlo o príjemné stretnutie.

„Waaau, bolo to kráásne…“ 😉

oM
oM on august - 6 - 2020
kategória: Naše akcie

Leave a Reply