Končitá

Po škaredých dňoch (počasím i v práci) svitla nádej, že trochu vylezie slniečko a že sa bude dať vytratiť z pracovných povinností. A tak som sa navtierkovala otčemu do plánov vyraziť do hôr. Pobalili sme batohy a vybrali sa dvomi autami na Donovaly. Jedno auto (Duster) ostalo pred Zorničkou, druhým (Viktória) sme išli do Revúc. Že dobehneme k Dustrovi a pôjdeme po Viktóriu.

Privítalo nás krásne počasie, slniečko svietilo, stádo oviec na paši. Pustili sme hodiny a vybrali sa nahor. Zvukové signály medzi ocom a mnou nefungovali najlepšie (alebo temer vôbec). Tiekla mi voda z fľaše (a kvapkala po ruke). A asi v polke kopca som prišla na to, že kľúč od Dustra ostal vo Viktórii. Pokračovali sme ďalej s verziou, že snáď nás niekto zo Zorničky odvezie do Revúc. Snažila som sa opraviť fľašu. S otcom sme našli spoločnú cestu (načas) a vybrali sa na Končitú (1248m). „Načas“ bol vskutku krátky časový úsek a opätovne nefungovali zvukové signály. Ani fľaša. Otca som našla na vrchole, od nervov som vyliala vodu z fľaše a vydali sme sa temer ihneď na Malý Zvolen (1372m), fúkalo. Prekrásne výhľady na okolité kopce, pocukrovaný nízkotatranský hrebeň, biely hrebeň Vysokých a Západných Tatier. Blízkosť Otca. Nejako sa to všetko začalo meniť. Nestíhala som myslieť na prácu, síce ani utekať 🙂 , ale srdce bolo čoraz viac pokojnejšie. Na Zvolene (1402m) otec zahlásil, že ideme pozrieť možnú trasu na lyžovanie a vrátime sa k Viktórii, keďže nemáme kľúče od Dustra. Tak asi pol sekundy som si myslela, že sranduje. Ale nesrandoval. Pozreli sme trasu v mobile a vybrali sa kus po chodníku, z ktorého sme odbočili do doliny k potoku. Cestou zarúbanou, mokrou, plnou značiek po divej zveri. Ale tichou a pokojnou. Keďže sa na blate dosť šmýkalo, aj na mokrom lístí, aj na mokrých popadaných konároch a v húštinách to dosť bolelo, moje tempo bolo pomalé 🙂 Keďže už začali fungovať zvukové signály, moje „nenechávaj ma tu“ sa dostalo do otčeho uší. „Poď, čakám ťa tu!“ – toto som počúvala asi 2 kilometre a nedobehla som ho. Iný časopriestor to tam bol 🙂 .  Zatiaľ, čo som sa snažila bežať, otec proste pomaly „čakal“ a furt bol predo mnou. Našli sme aj cestu (aj voda ju našla), potom lepšiu cestu, potom asfaltku a dobehli sme k Viktórii. Síce som sa ešte stihla oliať Spritom a v tričku som mala bodliaky, aj tak to bolo super. Naozaj veľmi pekne ďakujem …

Štatistika
Dĺžka – 12,5km
Stúpanie – cca 840m
Čas – cca 3,00h

barborka
barborka on november - 13 - 2019
kategória: Naše akcie
Značky:

Leave a Reply