JV Satana

Konečne nastal čas, že by sme mohli vyraziť spoločne na pár dní do milovaných Tatier. Keďže na piatok nebolo hlásené úplne najlepšie počasie, otec vybral Satan kvôli časovej dostupnosti. Búrky boli hlásené okolo 14tej. 

Ráno sme zaparkovali Viktóriu na Štrbskom Plese a svižne sa vybrali k vodopádu Skok, pokračovali (otca som občas zahliadla) k Plesu nad Skokom. Ľudí sme stretali minimálne. Takže to bolo kráčanie v tichu prírody, v krásnom počasí s modlitbou vďaky na perách… Otec ma počkal na mieste, kde sme odbočovali z chodníka. Obliekli sme si sedáky, nasadili prilby a vybrali sa cestičkou nahor. Spočiatku trávnatou, neskôr suťovou. Prilba sa teda naozaj vyplatí, keďže aj mne sa podarilo pustiť niekoľko kameňov nadol. Otče ma počkal v sedle – Satanov zárez. Podal mi rýchle informácie, keďže počasie sa začalo zhoršovať. „Keď si už tu, tak ideme na Satana, potom na  Malú Prednú Baštu“. Vyšli sme teda na oba vrcholy Satana (2421m), pofotili sa, urobili zápis do knihy a vrátili sa späť do sedla. 

Zvyčajne v týchto častiach trás spomalíme tempo, aby sme s opatrnosťou prekonali nástrahy terénu. Dnes bolo všetko inak. Otcove známe: „Ale hlavne opatrne!“ sa dnes zmenilo na:“Opatrne, ale pridaj!“. Takto sme prešli cez Satanovu vežičku a došli pod Malú Prednú Baštu (2364m), kde prišlo malé zvažovanie, či ideme, či neideme kvôli počasiu nahor. Skôr ako som si stihla uvedomiť smer kráčavého polobehu, vystupovali sme na Malú Prednú Baštu. A hneď nadol. Spomenula som si na Martina Sojaka, ako sa nestihol poobzerať na vrchole Grand Paradisa. Ja som ledva zachytila v hlave informáciu, kde som 😉 . Pokračovali sme do Sedla nad Širokým žľabom (2199m), počasie sa na chvíľu umúdrilo. Začali sme hľadať cestu nadol. Zostupovali sme trávami, klzkými skalami, suťou. Nohy mi behali ako malej kozičke, keď sa snaží prvýkrát na ne postaviť. Stretli sme veľké stádo kamzíkov a kamzíčat a tým to išlo o poznanie ľahšie 😉 Ale keď si človek myslí, že už nevie toto tempo v takomto teréne zrýchliť, tak vie. Stačil jeden, dva blesky a išlo to. Niekoľko pádov, o to viac modlitieb 😉 Adrenalín kdesi na hranici, otec občas v nedohľadne. Krkolomne sme zišli pod vodopád Skok. Začalo viacej pršať, no to mi bolo naozaj jedno. Aj voda v topánkach.

Chodník nadol bol ráno suchý, teraz som mala pocit, že sa stal „predĺženou rukou“ vodopádu. Voda sa liala, ľudia sa jej snažili vyhnúť. Keďže temer všetci mali pršiplášte, pripomínalo mi to farebné gorálky na retiazke. Horšie bolo to, že stále sa našli i takí, ktorí mierili, napriek búrke, nahor…

A keď som si myslela, že sa hranica adrenalínu upraví v suchu auta, s vďačnosťou v srdci…tak otca začal bolieť zub 🙁

barborka
barborka on august - 31 - 2019
kategória: Naše akcie

3 komentáre to “Adrenalínový Satan a Predná Bašta (30.8.2019)”

  1. oM píše:

    Zdá sa, že skutočne adrenalín a tempo robili svoje, keďže si celý čas písala o Malej Bašte a my sme pritom boli na Prednej Bašte. Tak som to trochu v článku poopravoval. Ale ináč bolo to pekné 🙂

  2. Veronika píše:

    Klobúk dole ja som sa dostala po vodopád Skok a tam som to otočila . Zvládnuť to aj s búrkou za zadkom je odvážne bláznovstvo

  3. Jozef píše:

    Veľmi pekný článok… 🙂

Leave a Reply